piatok 15. marca 2013

The Family Secret 4


Mrvím sa na sedadle spolujazdca v otcovom aute, tŕpne mi zadok. Snažím sa to ignorovať, hľadím von z okna a nepripúšťam si žiadne myšlienky, ktoré by ma mohli rozhodiť. Môj otec mi to však neuľahčuje. 
„Musíme sa porozprávať,“ prerušil to ťažké ticho. 
„Ja sa nechcem rozprávať,“ bol to len chabý pokus, ako ho odbiť, ale predsa bol. 
„Fajn, tak len počúvaj,“ povedal, a keď som prikývla, pokračoval. 
„Bývame vo veľkom dome, vo veľkom meste. Tvoja mama bola dosť dobre platená a tak sme si mohli dovoliť nielen to, čo sme potrebovali, ale v značnej miere aj všetko to, čo sme chceli. Nehovorím, že celá domácnosť stála len na peniazoch vašej mamy, ale prevažne to bolo tak. Ako chlapovi sa mi to ťažko priznáva, no ja sám vám nedokážem poskytnúť to správne a dostatočné zázemie. Moje peniaze na to nevystačia, minimálne určite nie v tomto meste. Už som sa pýtal v práci a boli by ochotní dať mi miesto v menšej pobočke našej firmy v malom meste na juhu a k nemu aj služobný dom s dvomi izbami...“ 
„Nechceš mi povedať...“ prerušila som ho, pretože som nechcela veriť slovám, ktoré vypúšťal z úst. 
„Prijal som to,“ tón jeho hlasu mi dával jasne najavo, že táto téma je preňho uzavretá, no ja som to neakceptovala. 
„Ak si myslíš, že si len tak zavelíš, že sa sťahujeme a ja pôjdem, si na omyle. Ja tu ostávam. Mám tu kamarátov, mám tu svoju druhú rodinu, club. Môj život je tu!“ s každým slovom som zvyšovala hlas. 
„Ale tvoj domov je s nami!“ ani otec už nebol pokojný. 
„Nie, môj domov bol s vami. Teraz nie je úplný a osobne si myslím, že to, na čo sa tu hráme, už nikdy nebude rodina. Ostávam tu, nič s tým neurobíš,“ tentoraz som skončila ja. 
„Ver mi, keby si mala s kým ostať, tak ťa s nami neťahám!!“ vyletelo z jeho úst a mne to vyrazilo dych. Zložil ruku z prevodovky a pritlačil si ju na ústa, no už bolo neskoro. Tie slová už boli vonku a nedokázal ich vziať späť, aj keď ho to mrzelo. Nahrnuli sa mi slzy do očí. Ani som sa neunúvala nejako ich zadržiavať. Zbytok cesty som hľadela von z okna a počúvala tiché vzlyky šíriace sa celým autom. Plakala aj Amanda. Aj otec. Pretože nikto nechcel odísť, no všetci sme museli. Keď otec zaparkoval pred našim domom, len som rýchlo vybehla z auta a zabuchla za sebou dvere svojej izby. Celou cestu som rozmýšľala, ako to urobím a čo sa bude diať potom, no teraz to bolo absolútne nepodstatné. Isté bolo len jedno. Že musím vypadnúť.

Ležala som na posteli a premýšľala. Bol to ten večer, v hlave mi trešťalo z predošlých udalostí a nepretržitý chod myšlienok mojej mysli tiež nenechal poľaviť. Čím viac som sa snažila zvýrazňovať klady celého tohto môjho nápadu, tým viac záporov sa mi vynáralo. Najhoršie boli výčitky svedomia, že ich opúšťam, jednoducho sa zbavujem bremena a utekám, namiesto toho, aby som bojovala a snažila sa zachrániť posledné zvyšky našej rodiny. Avšak ja nie som pripravená na to čiastočne zaujať rolu mamy v našej domácnosti, zároveň zvládať školu aj chodiť na tréningy. Prosto som nebola. A ani som byť nechcela. Niekto zaklopal a takmer mi privodil srdcový infarkt. 
„Ďalej,“ povedala som. Vo dverách sa zjavila Amandina uplakaná tvár. 
„Večera bude o päť minút,“ zahlásila monotónnym hlasom, zvrtla sa na päte a chystala sa na odchod. 
„Počkaj,“ zastavila som ju. 
„Čo je?“ odsekla priam podráždene. 
„Nebuď taká, chcem ti pomôcť.“ 
„Ako? Tým že odídeš?“ tou otázkou ma zaskočila, ale snažila som sa to zamaskovať všetkými dostupnými prostriedkami. Čiže žiadnymi, zbadala to okamžite. 
„O čom to dopekla hovoríš?“ hlas mi pod chvíľou zlyhával. „Myslíš si, že som taká hlúpa a naivná? Otca si možno oklamala a primäla ho myslieť si, že tú debatu vyhral on, no ja presne viem o čo ti ide..“ 
„Nevieš nič!“ zajačala som na ňu. 
„Absolútne nič,“ rázne som ukončila konverzáciu. Možno som mala ostať, možno som sa mala aspoň pokúsiť prispôsobiť sa tejto novej situácii, ale možno je toto jediná šanca, ako si nezničiť život. A ja ju využijem. Zbehla som dole, horko ťažko vyhrala trpký boj s dvomi kúskami syrovej pizze a zamkla som sa tentoraz v kúpeľni. Napustila som si vaňu, naliala do nej penu a ponorila sa do horúcej vody. Len na moment som zavrela oči, nebola to ani sekunda, no viečka mi oťaželi a už sa nehodlali pohnúť smerom nahor. Cítila som ako sa nenápadne ku mne blížia sny, snažiace sa stiahnuť ma k sebe a už nepustiť, ako mi príjemné spomienky zaplavujú myseľ a opantávajú celé moje bytie. Po prvý raz, odkedy mama zomrela, som vdychujúc sladkastú vôňu peny zaspala skutočne pokojne.

Vo chvíli, keď som precitla som absolútne spanikárila. Do riti, koľko je hodín? Rozčapila som oči a prudko sa postavila. Vypustila som vaňu a rýchlo zo seba stierala penu. Utrela som sa a len friško si pretrela vlasy. Zabalila som sa do županu a cupitala do svojej izby. Cestou som mapovala terén. V obývačke ešte bežala telka, no začula som aj tiché pochrapkávanie, takže ocko pri nej zaspal. Dvere Amandinej izby boli zavreté, takže sa tiež dalo predpokladať, že spí. Keď som sa konečne prepašovala do svojej izby bez narušenia spánkového deficitu u nás v dome rozčapila som dvere skrine a vytiahla odtiaľ batoh. Nahádzala som doňho pár tričiek, spodné prádlo, tepláky a rifle. Na seba som navliekla dlhé čierne nohavice, biele tielko, hrubý čierny sveter dlhý až po kolená a čierne conversy. Mokré vlasy som si dala do drdolu, ustlala som posteľ a na zdrap papiera som napísala Prepáč. Položila som ho na vankúš, schmatla batoh a čo najtichšie zbehla dole. Bola som vďačná bohu, že nemáme podobne ako vo všetkých amerických filmoch, kde sa pobúrení teenageri snažia nepozorovane vytratiť z domu, uvoľnenú parketu, či inú vec, ktorá by mohla osadenstvo domu zobudiť. So zatajeným dychom som sa priplichtila k otcovi, vlepila mu jemný bozk na čelo a vydýchla som si až dva bloky od nášho domu. Nebolo mi celkom jasné, kam chcem ísť a tak som sa len túlala nočnými ulicami, hľadiac na nebo zasypané miliardami hviezd. Začala som ich rátať, len tak, bezdôvodne. Dosť som sa do toho pohrúžila. Pri čísle sto tri ma zrazu vyrušil nejaký hlas. 
„Ale, ale. Také pekné dievča by sa tu nemalo potulovať len tak samo,“ z toho hlasu bol cítiť chlast na sto metrov. Nebojácne som sa otočila a ocitla sa tvárou v tvár smradľavému neogabanému tvorovi. Ten puch ma na chvíľu opantal, no keď sa jeho ruka v polovici hnilobného procesu dotkla môjho stehna, veľmi rýchlo sa mi navrátila stratená sila. Striasla som jeho ruku, ladne ho obišla a kráčala preč. 
„Kamže?“ nedal sa odbiť. 
„Čo najďalej od vás,“ odsekla som a bola to pravda. Z toho smradu sa mi začínala točiť hlava. 
„Lenže to asi tak jednoducho nepôjde,“ povedal s takým nadradeným a zároveň značne nadržaným podtónom, dobehol ma a strhol tak, aby som mu bola tvárou. Jednoduchým pohybom som ho zase striasla, uštedrila mu jeden pravý hák a kopla ho do rozkroku. Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, no náhle sa váľal na zemi. Nebála som sa, že by sa opäť mohol postaviť a pokúsiť sa o niečo, ani toho, že by ma tu niekto videl, ako mlátim bezdomovca, no chcela som odtiaľ zdrhnúť čo najďalej. Utekala som ako najrýchlejšie som vedela, nemám šajna kam. Prosto tam, kam ma nohy zaviedli až som sa ocitla v nejakom malom lesíku. Ani som nevedela, že niečo také v našom meste je. Popri zarastenej cestičke bolo postavených pár rodinných domov, na prvom bola napísaná ulica. Odniekiaľ ju poznám, povedala som si, no nemohla som si spomenúť odkiaľ. A potom mi to došlo. Jake! Fajn, ja zhodou okolností nemám kam ísť a nejaký idiotský bezdomovec ma „zaženie“ k Jakovmu domu? Neviem, či to bolo vyčerpaním alebo zúfalstvom, ale rozhodla som sa to brať ako znamenie. Na prvé zvonenie nikto neotváral, asi nepočul. Druhé tiež nič, to sa predsa môže stať. Ale keď som tam už vyzváňala dobrých päť minút a mrzli mi palce na nohách, už som kapánek chytala nervy. A vtedy sa otvorili vchodové dvere, o ktoré som sa medzi časom oprela a ja som vpadla rovno do Jakovho náručia. 
„Preboha Nela, vieš koľko je hodín?“ vyliezlo z neho ospalým hlasom. 
„Ani nie,“ povedala som a cítila som sa dosť previnilo, že som mu sem takto vpadla. Koniec koncov, nemusí byť sám. Až potom som si všimla, že akosi nemá na spodnej časti tela nič. Akože kompletne nič a vôbec nič. 
„Ja.. nemám kam ísť,“ vyjachtala som nakoniec. 
„No dobre,“ povedal a keďže som mu už čiastočne ležala v náručí zdvihol ma a ako princeznú odniesol.. neviem kam. Započúvaná do tlkotu jeho srdca a sústreďujúc sa na jeho pravidelné nádychy a výdychy som zaspala.


A je tu nová časť. Čítajte, zanechávajte reakcie, či kometny:) 
 

4 komentáre:

  1. áá je to úžasné!! dokonalé!! prosím pokračovanie :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. je to fakt moc moc moc dobré, si talent, len tak ďalej, nenechaj sa ničím a nikým odradiť, len pokračuj pokračuj pokračuj... držím palce... e.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. sice jsem četla zatim jenom tu poslední část, a že jsou před ní 3 jsme si všimla až potom :D ale je to úžasný ;) a určitě si je přečtu ;) myslim že by nebylo marný abych napsala knížku ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Pekný vývoj udalostí, pripadá mi to reálne, akoby sa to odohrávalo v bežnom živote niekomu vedľa mňa. Nebudem ťa už chváliť za pekný štýl písania, lebo budeš namyslená :D
    Rawena May

    OdpovedaťOdstrániť